Dovolenka Desinić | Chorvátsko-reny.sk

Obec Desinić je obklopená najkrajším prostredím Hrvatska Zagorje. Nachádza sa v 219 m n.v severozápadnej časti Chorvátska, v Krapinsko-zagorskej župe. Rozloha na viac ako 45 km2. Najvyšší vrch 366 m. Nachádza sa v blízkosti chorvátsko-slovinskej hranice. Podľa sčítania ľudu v roku 2011 má obec Desinić 2933 obyvateľov. Najbližší hraničný priechod Miljana je vzdialený iba 6 km a do Záhrebu sa dostanete autom za menej ako hodinu. Dominantou sú hrad Veliki Tabor a kostol sv Juraja v lone nádhernej prírody.

Obec Desinić

Erb obce Desinić má podobu štítu s tvarom voj. štítu. V čiernom ráme je na modrom pozadí umiestnený sv Juraj na cválajúcom bielom koni, ako kópiou bojuje so zeleným okrídleným drakom pod kopytami koňa.
Vlajka obce je belasá, v strede je erb obce ohraničený čiernou.
Pomer šírky a dĺžky vlajky je 1: 2.

Obec Desinić
Trg sv. Jurja 7
49 216 Desinić
Chorvátsko
Telefón: 049/343-146
Fax: 049/300-610
E-mail: opcina@desinic.hr
TZ - Desinič

GPS: 46°08'52.4"N 15°40'06.5"E
Počet obyvateľov: 2933
Rozloha: 45 km²
Teplotný priemer: 10°C

Pod správu obce patrí 28 osád: Desinić, Desinić Gora, Donji Jalšovec, Donji Zbilj, Dubravica Desinićka, Gaber, Gora Košnička, Gornji Jalšovec, Gornji Zbilj, Gostenje, Grohot, Hum Košnički, Ivanić Desinićki, Ivanić Košnički, Jazbina, Jelenjak, Klanječno, Košnica, Nebojse, Osredek Desinićki, Ravnice Desinićke, Stara Ves Košnička, Šimunci, Škalić Zagorski, Trnovec Desinićki, Turnišće Desinićko, Turnovo, Velika Horvatska.

Cestovný ruch

Oblasť Desinić je turistickým miestom, pretože sa v ňom nachádza hrad Veliki Tabor, ktorý je pamiatkou nultej kategórie. Vyberať môžeme aj hrad Horvatska a farský kostol sv. Juraja vyniká svojou dominantou, históriou a krásou, ktorá zdobí centrálne Desinićovo námestie.

Ubytovanie

Hotel Wine Hill
Apartmány Grešna gorica
Privát Hajduk
Vila Rattkay

Obec Desinić sa nachádza v severozápadnej časti Chorvátska, v Krapinsko-zagorskej župe, oblasti nazývanej aj Hrvatsko Zagorje. Rozkladá sa na viac ako 45 km2. Nachádza sa v 219 m n.m. Má najvyšší vrch 366 m n.m. Nachádza sa v blízkosti chorvátsko-slovinskej hranice. Podľa sčítania ľudu v roku 2011 má obec Desinić 2933 obyvateľov. Ubytovanie obce Desinić je veľmi výhodné pre dopravu, takže je vzdialené 56 km od Záhrebu, 28 km od Krapiny a 75 km od Varaždinu. Nachádza sa v blízkosti hraničného priechodu Miljana, ktorý je len 6 km od centra obce.

Hrad Veliki Tabor

Veliki Tabor sa nachádza na náhornej plošine malého kopca nad Desinićom, 333 metrov nad morom. Tento kopec patrí k horskému masívu Desinić gora, ktorého najvyšší vrch je 505 m. Hoci je oveľa nižší ako samotný vrchol hory, jeho poloha mimo ostatných vrcholov zabezpečovala na svoju dobu vynikajúcu obrannú pozíciu. Kľukatá cesta na juhozápadnej strane kopca vedie na vrchol kopca, kde sa nachádza Veliki Tabor. Celý kopec bol obohnaný múrom. Žiaľ, múr je dnes zachovaný len na archeologickej úrovni, ale s určitosťou môžeme povedať, že v minulosti mal svoju obrannú funkciu a že na obranu pevnosti existovala lukostreľba a ďalšie zariadenia.

Jediný prístup na vonkajšie nádvorie bol zo západu, kde bývala hranatá vstupná veža s mestskou bránou. Boli tu byty pre sluhov a miestnosti pre lis na víno. Na pravej strane veže bola postavená päťuholníková bašta ťažkých zbraní, ktorá je dodnes veľmi dobre zachovaná. Pozdĺž severnej a južnej steny boli dve polkruhové veže, ktoré už dnes neexistujú, ale je vidieť ich stopy. Pozdĺž južnej steny bol dom pre pastierov a jazdcov a veľká stajňa pre kone a sklad pre vozíky.

Pretože hlavná funkcia Veľkého tábora bola obranná, rozloženie jeho obranných veží bolo podmienené požiadavkou, aby každý bod mesta bolo možné brániť rovnako ľahko a s čo najmenším počtom ľudí. Vznik prstenca je teda spojený s morfologickými vlastnosťami terénu a veže boli postavené na miestach, kde útočník mohol najľahšie ohroziť mesto.

Prvá zmienka o Veliki Tabor, vtedajšej pevnosti Vrbovec, pochádza z roku 1267, keď sa v listinách spomína „Barleus comes de Vrbovich“ ako svedok v spore medzi chorvátskym banom a kršským biskupom. Po smrti Ulrika II. Z Celje v roku 1458 sa Vrbovec spomína ako zničené mesto. Prvá zmienka o mene Veliki Tabor pochádza z roku 1502 a je darom od Ivaniša Korvina bratom Rattkayovcom ako dar pevnosti „castellum Thabor aliter Vrbowcz“. Meno Veliki Tabor sa ustálilo po osídlení rodom Rattkay.

Najstaršia fáza hradu sa datuje do druhej polovice 15. storočia. keď bola postavená iba centrálna päťuholníková veža. Druhá fáza pokračovala v 16. storočí príchodom Rattkaya. Na ochranu centrálnej veže je postavený obranný kruh s polkruhovými vežami. Vztýčili sa západné a juhozápadné veže a pravdepodobne aj juhozápadná vstupná časť, ktorú od okolitého terénu oddeľoval hrab. Obe veže na západnej strane boli postavené predovšetkým pre obranu vo vysokých výškach, o čom svedčia ich skosené základne, chrliče medzi konzolami a lukostreľba pre menšie zbrane. V južnej časti bol vtedy iba slabší a nízky val.

Vývoj strelných zbraní výrazne ovplyvnil vývoj komplexu. Keďže obrana z výšky nebola možná, pretože delá mali stále sa zvyšujúci dostrel, prejde k obrane založenej na tom, aby útočníka držal čo najďalej od pevnosti. V polovici 16. storočia boli teda postavené južné a východné polkruhové veže. Východná veža bola postavená pre ťažké delostrelectvo. Ako protiváha východnej veže bola na západnej strane, aj pre ťažké delostrelectvo, postavená štvoruholníková vstupná veža a päťuholníková bašta a na južnej a severnej vonkajšej stene polkruhová veža.

V druhej polovici 16. storočia dostala centrálna veža ďalšie poschodie, bezprostredne potom mala južná a východná veža po jednom poschodí a samozrejme val, ktorý ich spájal. Stavba bola dokončená koncom 16. storočia, keď bola postavená severná vnútorná stena. Vybudované bolo druhé poschodie severnej vstupnej veže a spojovacej časti medzi centrálnou a vstupnou vežou a severnou prístavbou medzi vstupnou a východnou vežou. Tým je architektonický celok opevnenia dokončený.

V tretej fáze už Turci nehrozia a stavebné práce nezasahovali do stavebnej konštrukcie opevnenia. Stavebné práce sa obmedzili na skrášlenie interiéru. Táto transformácia pozostávala z renesančných doplnkov, drevené dvorové verandy boli nahradené elegantnými murovanými arkádami, miestnosti boli presvetlené oknami atď. V období baroka boli maľované fasády.

Zámok Chorvátsko

Poloha zámku dominuje pahorku, odkiaľ je výhľad na okolie, údolia potokov Horvatska a Sopotnica a obec západne od hradu. Podľa legendy, ktorú dodnes spomínajú roľníci, dostalo Chorvátsko prívlastok Velika ešte v čase tureckých výbojov, keď podľa legendy bránilo Chorvátsko pred Turkami iba 25 mladých mužov. Veľké Chorvátsko je od 16. storočia vo vlastníctve rodiny Rattkayovcov a patrilo panstvu Veliko Tabor. Pred zámkom Chorvátsko existovala kúria, ktorá sa prvýkrát spomína v roku 1571 v dare cisára Maximiliána Petrovi Rattkayovi ako „curia felseo Horwaczka“. O stavbe hradu v roku 1611 svedčí nápis na kamennej doske, ktorá spomína rodinu Palfi de Erdödy s vyrezávaným erbom. Okrem Ratkayovcov tu pôsobili rody Antuna Jankovića Bribirského, grófa Franja Thuguta a kráľovskej správy a nejaký čas bol hrad využívaný ako kláštor.

Kresťanstvo, farnosti obce Desinić

Desinić je starobylá osada, ktorá sa prvýkrát spomína ako sídlo farnosti už v roku 1334 ako farnosť „Ecclesia sancti Gheorgii de Zothla“ (Farnosť sv. Juraja zo Sutly).

Farský kostol sv Juraja

Prvá zmienka o kostole v Desinići pochádza z roku 1590, keď kráľ Rudolf povoľuje usporadúvanie výročných jarmokov okolo kostola Georgii a kaplnky. Práce na sieni nálezom hrobov zistili, že prvý kostol sa nachádzal práve na tomto mieste v blízkosti dnešného farského domu. Neskôr, v roku 1639, bol postavený na súčasnom mieste a v roku 1676 bol rozšírený v barokovom štýle. V septembri 1688 kostol vysvätil záhrebský biskup Alexandar Ignjat Mikulić. Nový kostol požehnal miestny farár Juraj Novak 1. novembra 1902 a vysvätil ho v roku 1937 arcibiskup Alojzije Stepinac.

Z historických pamiatkových hodnôt treba spomenúť tri strieborné kalichy, starý misál, monštranciu zo 16. storočia, ranobarokovú kadidelnicu, Pacifik s trojlistými brvnami, neskorobarokovú relikviu Svätého kríža, zlatú viazanú doložku z jelenej kože. Kostol má polygonálnu svätyňu, vedľa ktorej je sakristia, bočné kaplnky, ktoré tvoria krížový plán v tvare kríža. Na hlavnej fasáde nad portálom je reliéf Srdca Ježišovho s dvoma anjelmi ako darček. Zvonica má predzvesť, galériu pre procesie, hodiny a vysokú špicatú vežu. Orgán J. Branda op-60 zdobí veľký zbor a bol získaný na začiatku 20. storočia. Zo starších pamiatok sa zachoval náhrobný epitaf Petra II. Rattkaya.

Kaplnka sv. Anny

Kaplnka sv. Anne sa tiež prvýkrát spomína v roku 1590, keď kráľ Rudolf povolil kostolný jarmok okolo farského kostola sv. Ana v Desinići. Potom bol kostol spomenutý až v roku 1802. keď sa obnoví. Kaplnku vyzdobil Oton Iveković, namaľoval na stenu päť obrazov: Posledná večera, portréty Cyrila a Metoda a Augustina Kažotića a sv. Jerome.

Kaplnka bola postavená predovšetkým v románskom štýle. Zvonica kaplnky bola postavená na kvádri, čo z nej robí jedinečný príklad románskej stavby v kontinentálnom Chorvátsku. Kaplnka bola niekoľkokrát renovovaná, ale nikdy nie úplne. Až v roku 1997 sa z iniciatívy farára Franja Mezaka začala dôkladná obnova.

Kaplnka sv. Márie Magdalény

Skromná schátraná kaplnka, rekonštrukcia zažiarila v plnej kráse, ako sa na kaplnku nachádza na jednej z najkrajších vyhliadok v okolí. Nachádza sa severozápadne od Desinića, nad Veliki Tabor v Hum Košnički. Vzrušenie z dotyku tohto priestoru je umocnené nezabudnuteľným výhľadom na zvlnené more nespočetných kopcov s desiatkami kostolov a impozantného Veľkého tábora na vlne paseky pod nami. Na takýchto miestach sa prestávame čudovať, prečo sa kostoly stavajú na často neprístupných miestach? Obraz nadprirodzenej environmentálnej dokonalosti kladie jasnú odpoveď. Kostol na tomto mieste sa prvýkrát spomína v roku 1678 v kanonických vizitáciách. Interiér kaplnky vydláždený veľkými kamennými blokmi je väčšinou barokovým inventárom, ktorý naliehavo potrebuje obnovu.

Hlavný rokokový oltár Márie Magdalény pochádza z roku 1771 a bočné oltáre sv. Vida a sv. Kazateľnica pochádza z roku 1753. Chátrajúci organ, pôvodne umiestnený vo farskom kostole sv. Ana, pochádzajú z roku 1763 a sú dielom organistu Raspara Mitterreittera. Mali by sme určite spomenúť drevený luster a maľbu zachovanú na južnej strane fasády kostola a novo zrekonštruovanú vežu. A na čo si nás cirkev bude pamätať, sú určite stĺpy so štylizovaným vrkočom z viniča. Má 4 zvony, z ktorých najväčší je zvon sv. Márie Magdalény.

História

Najstaršie materiálne záznamy však pochádzajú z obdobia včasného stredoveku. Bronzový jazyk nájdený v okolí obce Velika Horvatska sa datuje do starokarolínskeho obdobia okolo roku 800, kedy bola rieka Sutla, dnes rieka, ktorá tvorí prirodzenú hranicu so Slovinskom, hranicou medzi Frankami na západe a Avari na východe.

V roku 1397 sa hrad Veliki Tabor, vtedy Vrbovec, stal majetkom celských grófov. Spolu s grófmi Celje je Vezna jedným z najkrajších milostných príbehov stredoveku, príbehom zakázanej lásky Veroniky Desinićky a Celerika Fridricha II. So zánikom poslednej pevnosti Celje patrila Jánovi Vitovcovi. Jeho synov kvôli nedôvere vydedil Matthias Corvinus, ktorý v roku 1502 udelil hrad Veliki Tabor grófskej rodine Rattkayovi.

Rod Rattkayovcov si ho ponechal do vlastníctva až do smrti posledného Ratkaja v roku 1793. Rattkayovci vládli Desinićovi a boli dobrými vládcami, pretože dnes Desinjčanov hrdo volajú „Ratkaj“, aby grófska rodina v srdciach Desinjčanov nikdy nevymrela.

Kým od začiatku 15. storočia zvyšok Chorvátska bojoval s Turkami, Hrvatsko Zagorje nehrozilo nebezpečenstvo invázie Turkov až do začiatku 16. storočia a jednotlivých malých vpádov. Aj keď nehrozilo žiadne priame nebezpečenstvo, šľachtici zo zagorského regiónu pravidelne viedli svoje vojsko pod velením Turkov. Mocní grófi Celje a Rattkay, ktorí poznačili túto časť histórie nielen Chorvátska, ale aj mimo neho, boli priamo spojené s históriou malého mesta Desinić. Hrad Veliki Tabor stále dominuje obci Desinić ako symbol slávnej minulosti.

Hrvatsko zagorje je geografická oblasť ohraničená povodím rieky Sutla na západe, Medvednica na juhu, Ivančica na severe a Kalnička gora na východe. Je to malebná krajina, ktorá svojimi prírodnými prednosťami, miernym podnebím a kopcovitým reliéfom poskytuje vhodnú polohu pre osídlenie. Archeologické náleziská v Ponikve pri Ivanci, Hušnjakove pri Krapine potvrdzujú prítomnosť človeka v tejto oblasti už od paleolitu.

Dovolenkové destinácie v oblasti Zagorje